Komunikácia s násťročnými o problémoch, s ktorými sa stretajú, môže byť náročná – občas sa nám skrátka ponúka jednoduchá odpoveď „To prejde“. Taká prezieravosť však môže u mladých ľudí spôsobiť, že sa im nebude chcieť so svojimi pocitmi zverovať.
Pri rozhovore s dieťaťom uznajte jeho myšlienky a obavy a podporujte ho, aby o svojich pocitoch hovorilo. Uplatňovanie schopnosti aktívne načúvať je pre dobrú komunikáciu to najdôležitejšie. Buďte k jeho problémom empatickí a nesnažte sa ich hneď riešiť. Dajte mu najavo, že ste vždy ochotní vypočuť si, čím si prechádza.
Aktívne načúvanie v praxi
Táto konverzácia medzi rodičom a dieťaťom uvádza, ako je možné pri komunikácii s násťročnými využiť schopnosť aktívne načúvať:
Rodič: Deje sa niečo, zlatíčko?
Dieťa: O nič nejde, choď preč. To je naozaj tak ťažké zaklopať?
Rodič: Ospravedlňujem sa. Počula som, že plačeš. Nechcel/-a by si mi povedať, prečo?
Dieťa: Tomu by si nerozumela.
Rodič: Možno áno a určite sa o to môžem pokúsiť – trebárs ťa prekvapí, aké podobné skúsenosti môžeme mať.
Dieťa: Naozaj?
Rodič: Naozaj. Tak o čo ide?
Dieťa: (vzlyk) Alex* usporadúva večierok a napísala všetkým, okrem mňa.
Rodič: No páni, zlato. To je hrozné.
Dieťa: Nebuď sarkastická. Ja viem, že nie som sirota, čo je o hlade, ale...
Rodič: Ale ja ti rozumiem. Myslím, že nie je pekné, keď sa niečo také stane, a chápem, ako sa pre to najskôr cítiš. Niečo podobné sa mi stalo tiež a viem, že som sa cítila úplne na vedľajšej koľaji.
Dieťa: Prečo? Čo sa stalo?
Rodič: Keď som mala toľko rokov, čo ty, s mojím najlepším kamarátom Samom sme vždy chodievali na pláž. Ale raz mi povedal, že už chodiť nechce. A potom som ho na pláži uvidela s niekým iným zo školy.
Dieťa: A čo si urobila?
Rodič: Cítila som sa hrozne. Šla som domov a tam som plakala. Babička ma tak našla.
Dieťa: A čo ti povedala?
Rodič: Rozprávali sme sa rovnako ako my teraz a povedala mi, že to zvládnem, že sa z toho dostanem.
Dieťa: A dostala?
Rodič: Áno, mala pravdu, nakoniec som sa z toho dostala. Mala som pocit, že na mňa bola naštvaná, že pre to vyvádzam. Ale pre mňa to bola vážna vec. Spomínam si, aký som mala pocit odmietnutia.
Dieťa: Si na mňa naštvaná?
Rodič: Nie, nie, úplne chápem, ako sa práve teraz cítiš: je hrozné byť tak postavený/postavená na vedľajšiu koľaj a nebyť súčasťou diania.
Dieťa: Neviem, čo mám robiť.
Rodič: Tiež som to vtedy nevedela. Nakoniec mi došlo, že byť s kamarátmi, ako bol Sam, najskôr aj tak nebolo pre mňa to pravé. Veľmi sme sa k sebe nehodili. Takže som sa naučila nebyť naštvaná pre to, čo mi urobil, a nakoniec mi to pomohlo cítiť sa lepšie. A ja viem, že takisto tomu bude aj v tvojom prípade.
Citlivým kladením otázok a zdieľaním časti svojej vlastnej skúsenosti tento rodič zistil, čo jeho dieťa trápi. Pomohol mu mať pocit, že ho niekto vypočul a podporil. Navyše umožnil ďalšiu budúcu konverzáciu zdôraznením, že si nemyslí, že obavy jeho dieťaťa sú hlúpe alebo prehnané.
*Z dôvodov ochrany súkromia sme v príbehoch na predchádzajúcich stranách nepoužili pravé mená osôb. Ich príbehy sú však pravdivé.
