Hlavným zdrojom napätia môže byť snaha presvedčiť dieťa, že by bolo dobré venovať trochu času a úsilia školským záležitostiam. V tomto príbehu mama Jana a jej dcéry Ema a Sára* prinášajú svoj pohľad na klasický boj medzi matkou a dcérou pre domáce úlohy – a ukazujú, ako pochopenie perspektívy iného človeka v rozporoch v domácnosti môže znižovať zlobu a hnev na všetkých stranách.
Problémy vo vzťahu matky a dcéry a domáce úlohy: prípadová štúdia
Ako sa na to díva mama jana: chcem, aby bola ema usilovnejšia
Jana sa musela veľa pričiniť o to, aby získala miesto na univerzite a stala sa matematičkou. Teraz každý deň zvádza bitky pre školu so svojou pätnásťročnou dcérou Emou.
„Eme idú humanitné predmety a úlohy väčšinou robí, ale nemá rada matematiku a prírodné vedy, kde úlohy urobí veľmi rýchlo alebo aj vôbec,“ hovorí. „Problémom je, že ja som presvedčená o tom, že práve tieto predmety sú veľmi dôležité a otvárajú v živote veľa dverí. Na začiatku som sa jej snažila pomôcť, ale ona ma odmietala, tak som sa pokúsila nechať to na ňu.
Potom som jej začala kontrolovať zošity, keď napríklad bola vonku, a zistila som, ako mizerne má urobené úlohy. Samozrejme, bola naštvaná, že som jej vliezla do zošitov, ale ja som bola proste hnevom bez seba pre to, ako málo sa snaží. Samozrejme, že sme sa pohádali.“
Ako sa na to pozerá dcéra ema: mama ma iba kritizuje
Ema všetko vidí inak. Vysvetľuje, ako jej mama ponúka „pomoc“ s úlohami.
„Znamená to v skutočnosti jedno,“ hovorí, „a to je upozorňovať ma na to, čo je zle. Pripadá mi, že to nechápe a je naštvaná, keď ja som frustrovaná z toho, že nepoznám riešenie. Mám pocit, že som úplne nanič a že moja mama ma nemá rada, pretože nedokážem splniť to, čo ona považuje za normálne.“
Ema hovorí, že správanie jej matky v nej nepodporuje túžbu byť lepšou, ale naopak, je pre domáce úlohy nervózna a vzpiera sa im.
„Občas sa cítim hrozne a úplne nanič, a to sa potom idem porozprávať s otcom, ktorý so mnou súcití,“ dodáva. „Ale fakt by som chcela, aby ma mama prestala komandovať a nechala ma robiť si všetko tak, ako to cítim.“
Ako sa na to pozerá dcéra sára: chápem obe strany
Ema sa občas sťažuje svojej dvadsaťdvaročnej sestre, ktorá si pamätá, aké problémy s mamou pre domáce úlohy mala ona sama.
„Ema má viac konfrontačný štýl a otravuje ju, ako sa mama správa, oveľa viac, než to kedy otravovalo mňa,“ vysvetľuje. „Chápem mamu, že chce, aby Ema prospievala, pretože je šikovná. A viem, že dobré študijné výsledky mi umožnili robiť to, čo robím.“
Ale taktiež chápem frustráciu Emy. „Bolo by skvelé, keby si s mamou dokázala o svojich pocitoch prehovoriť tak, ako o nich hovorí so mnou,“ hovorí Sára. „Mám pocit, že mama si neuvedomuje, aká nešťastná je Ema pre to, že sa hádajú.“
Sára navrhla, že by jej rodičia mali pre Emu zohnať doučovanie alebo si pohovoriť s učiteľmi v škole, a sami sa tak neangažovať. „Som presvedčená o tom, že moja sestra potrebuje podporu,“ dodáva, „a možno by to prospelo jej sebadôvere a dalo jej to sebavedomie, aby vedela, že to zvládne sama.“
