Susannah Temko, 24
To, že som intersexuálka, som zistila pár mesiacov potom, čo som sa podrobila chemoterapii. V tom čase som mala 16 rokov. Ako prvé sa ma zmocnila obrovská panika, pretože všetko to, čo som si myslela, že o sebe viem, sa v tom okamihu prevrátilo úplne naruby. Nemala som ako zistiť, čo sa to so mnou deje.
Dnes už viem, že mám chromozómy XY a prúžkované gonády (ktoré mi odstránili), čo sa deje vtedy, keď pohlavný orgán nie je ani vaječník, ale ani semenník. Považujem sa za ženu, v mozgu sa mi však usídlilo presvedčenie, že akosi nie som taká žena, aká mám byť. Bolo to hrozné. V 18 rokoch mi diagnostikovali klinickú depresiu a istý čas som mala samovražedné sklony. Rozvinula sa u mňa veľmi vážna porucha príjmu potravy. Mala som pocit, že musím byť ako modelka Victoria’s Secret, teda nadpozemsky ženská bytosť, a usilovala som sa dosiahnuť to, čo som považovala za dokonalosť. Bez nalíčenia som nevytiahla päty z domu.
Bodom zlomu bol okamih, keď som začala písať svoj blog. Bol o rakovine. Jeho prostredníctvom som sa snažila ľuďom vysvetliť, že ak máte nejaké ochorenie, nie je to nič, čo by vás malo degradovať; človek by sa nemal hanbiť za to, že má choré telo – každý je silný a krásny. A prednedávnom uplynul práve rok odvtedy, čo som napísala na blog článok o tom, že som intersexuálka. Keď som klikla na „Zverejniť“, skoro som sa povracala, pretože mi bolo jasné, že si ten článok prečíta nejakých 5 000 ľudí, bolo to však skutočne oslobodzujúce kliknutie. A od toho času sa so svojou intersexualitou nijako netajím a uvedomila som si, že ak s ňou niekto má nejaký problém, je to jeho problém, nie môj. Cítim sa silnejšia, hoci sa v žiadnom prípade nevnímam ako dokonalá. Stále sú dni, keď sa pozriem do zrkadla a prajem si, aby moja tvár nemala také krivky, aké má. Predtým som však v hlave mala taký hlas, kritický hlas, ktorý kričal a prehlušil všetko ostatné. Teraz už dokážem tomu kritikovi povedať, aby stíchol.
