Marlyee Copeland, 28
Ako dievča som bola nešťastná z toho, ako som vyzerala. Mama mi síce hovorievala, že som nádherná, ale to, čo som zvykla počúvať odinakiaľ, znelo trochu inak. Som miešanka (moja mama je biela Britka, otec je čierny Jamajčan) a vyrastala som na predmestí jedného prevažne belošského mesta. Už v materskej škole som mala inú farbu kože ako bábiky, s ktorými som sa hrávala, na základnej škole som určite nemala rovnaké vlasy ako dievčatká v učebniciach, v ktorých som si čítavala, a ľudia na strednej, ktorých mi dávali za vzory, nevyzerali ako ja.
Neustále som sa snažila zmeniť to, ako vyzerám. Jedna moja kamarátka mi raz povedala: „Mala by si sa trochu snažiť a viac sa líčiť. Chlapci ťa potom budú mať radšej.“ A tak som celé roky trávila hodiny tým, že som si žehlila vlasy a strašne plienila svoje obočie. To všetko v snahe zapadnúť do toho nedosiahnuteľného ideálu krásy.
Zlomom pre mňa bolo to, keď som si zohnala svoju prvú prácu: bolo to niečo ako družina pre deti. Tam som si všimla, že dievčatká si už v takom útlom veku ako je 5 rokov začínajú v sebe pestovať neistoty, pokiaľ ide o ich vzhľad; a mne pritom každá z nich pripadala dokonale úžasná. Táto práca mi tak pomohla ujasniť si, čo je podľa mňa skutočná krása. Pomohla mi prísť na to, čo je skutočne dôležité. Nie som tu na to, aby som bola potešením pre oči iných.
Nás ženy budú vždy porovnávať s nerealistickými ideálmi krásy, ktoré určujú tí, ktorí sú práve pri moci; preto som presvedčená o tom, že práve my samy musíme prejsť tou zmenou, o ktorú sa usilujeme – inými slovami musíme spochybniť to, čo pre nás niekto vytvoril, a znovu sformulovať to, čo skutočná krása naozaj znamená.
