Christa, 42
Parochňu som nosila od chvíle, keď mi v siedmich rokoch vypadali vlasy. A nosila som ju až do 25 rokov. Ako dieťa som si vôbec nepripadala krásna. Keď ste dieťa, chcete byť jednoducho rovnakí ako všetky ostatné deti. To, že som bola iná, ma v žiadnom prípade nijako netešilo. Chcela som byť rovnaká ako všetci ostatní.
Skrývala som sa a tá parochňa bola mojou maskou. Mala som strach, čo by o mne ľudia hovorili, keby som si ju dala dole. Ale sama som si s ňou pripadala škaredšia než bez nej. Keď som ju mala na hlave, vyhýbala som sa pohľadu na svoj odraz, pretože sa mi nepáčilo, ako som vyzerala. Pripadala som si naozaj falošná. Ale keď som bola doma, uviazala som si šatku alebo som si nasadila čiapočku, pozrela som sa na seba do zrkadla a pomyslela som si: „Pozrime sa, veď takto vyzeráš dobre.“
Keď som mala 22, vydala som sa s pár kamarátmi do Venezuely, kde ma čakal veľký zlom. Boli sme na dlhej ceste autom a mali sme namierené na jedno krásne miesto na pobreží, kde sme sa chceli utáboriť. A všetci sa chceli kúpať „na Adama.“ A v tej chvíli som sa jednoducho rozhodla: „Idem do toho. Jednoducho si tú parochňu dám dolu.“ Cítila som sa taká slobodná, ako ešte nikdy. Keď som sa vrátila späť do USA, vrátila som sa na pár rokov aj k parochni, ktorú som nosila až do chvíle, keď som sa v dvadsiatich piatich rokoch presťahovala do Chicaga. Hneď ako som ju prestala nosiť, začala som si hovoriť: „Veď vyzerám celkom dobre.“ A keď som sa cítila krásna sama od seba, ostatní si to začali všímať tiež... a začalo sa striedať jedno rande za druhým. A to všetko sa začalo diať vo chvíli, keď som sa sama pre seba rozhodla, že som krásna.
